Už snáď nemá význam písať o tom, že tá otrepaná fráza o bezplatnom školstve je hlúposťou. Všetci vieme, ako to chodí a vieme aj to, že sa neoplatí sťažovať, lebo v našej spoločnosti sa vinník veľmi ťažko hľadá...a ak sa aj náhodou nájde, efekt je tak či tak rovnaký. Ja sa chcem na tento problém pozrieť inak.
Študujem diaľkovo popri zamestnaní a to, že si za školu zaplatím, mi vyhovuje. Nie, nemám horúčku, ani halucinácie. Fakt mi to vyhovuje. Nemusím ďaleko cestovať – ušetrím na cestovnom, na čase. Keď si prerátam vynaložené náklady s tým, čo by som potrebovala, keby som chcela študovať "zdarma" priamo na fakulte...ešte ušetrím.
Nie sú to malé peniaze. Po známej medializácii ich poukazujeme na naše školiace stredisko, nie priamo na školu, veď to sa nesmie... To znamená, že peniažky vlastne platíme za zabezpečenie priestorov a pomôcok, za bezproblémový chod nášho štúdia. Ale potom by sa nemalo stávať, že prídeme na skúšku, vyučujúceho nikde, že máme preloženú prednášku a nik nám to neoznámil, že máme mať zápis do ročníka a nikto nás neupozorní. Po viacerých reklamáciách u riaditeľa školiaceho strediska sme dostali odpoveď, ktorá je náplasťou na všetky potiaže – nie sú na to peniaze! Nie sú peniaze na poštovné, na telefón, ale mi si lístok na autobus aj tak musíme kúpiť, aj tak musíme natankovať benzín do auta, aj tak premrháme zbytočne pol dňa.
Čo ma už dopálilo najviac bolo, že na výhražné listy typu "zaplaťte, lebo nebudete môcť pokračovať", alebo " bez úhrady sa nemôžete zúčastniť prednášok" ... sa peniaze na poštovné už našli.
Kedy už vyrastieme z plienok a naučíme sa poskytovať adekvátne služby za vynaložené peniaze? Kedy sa aj na Slovensku zákazník stane pánom? Kedy sa začne predávajúci prispôsobovať požiadavkám klienta a nie naopak?
Čo už. Budem si musieť počkať...