Na dvere kancelárie mi už po dvadsiaty krát niekto klope a to je len pol deviatej. Moje nervy, soptím potichu. Nič nestíham a vlastne sa mi ani veľmi nechce, ale na ľudí nemám náladu. Keď vkročil do dverí snedý, vysoký a usmiaty mladík, rok výroby 1975 zmenila som názor. Po pobozkaní ruky a úvodných lichôtkach, že ako dobre vyzerám a že som veľmi milá a ústretová si ma mohol rovno natrieť na chlieb ako maslo. Tak som z jeho slov zmäkla a tak rada som mu uverila, že aj keď mi jeho požiadavka zabrala pol dňa roboty, nevadilo mi to. Úsmev sa ma držal až doobeda. Poviem Vám, dobre mi to padlo.
Na druhý deň som stála na pošte v horúčave a dusnom vzduchu a navyše v neuveriteľne dlhom rade, pretože pracovníčka od doporučených zásielok išla na obed. Asi má rybu, pomyslela som si, pretože tu čakám dobrú trištvrte hodinu. Zrazu okolo mňa prešiel môj včerajší (ne)známy a zamieril rovno vedľa. Do nosa nám udrel závan jeho určite drahej voňavky. Za okienkom staršia vážna pani. Nečakala som to, ale zareagovala presne ako ja včera. Stačilo „Ako Vám tá červená pristane“, „Ste moja jediná nádej“ a mal ju. Bože, to sme vážne tak priehľadné a ľahko zmanipulovateľné? Hodil návnadu a zabrala. Vstala, prešla k okienku, ktoré bolo pre nás všetkých zavreté a vydala mu doporučenú zásielku. Sila, pomyslela som si a ďalej som poslušne a potichu stála v rade. Nedokázala by som ju klamať, veď v tej červenej vyzerá príšerne.
